Keby som chcel chronologicky písať jednu krajinu za druhou ako išli v poradí, musel by som si to písať a to by bol už román a nie denník. Napriek tomu začnem prvou krajinou, ktorú som navštívil pracovne. Tu som postupne začal spoznávať svet, aj sa zaťal učiť, ako mu rozumieť.
Po absolvovaní povinných školeni v nemeckom Rosenheime som dostal prvú zákazku v Južnej Afrike v meste Durban. Dovtedy som bol najďaľej asi v Hannoveri, o Afrike som nevedel nič a o Južnej Afrike ešte menej. Vydať sa sám na neznámi kontinent bez štipky vedomostí mi ani trochu neprišlo divné, nevedel som do čoho idem, a nepociťoval žiadny strach, skôr euforiu z toho, že uvidim svet, Durban leží neďaleko Narodného parku Kwazulu Natal a tak som sa tešil na zážitky zo safari…
Dokonca mi firma zabezpečila business let z Mnichova do Johannesburgu a počas letu som si to náležite užíval. Popíjal som víno, ktoré sa mi zdalo vyzreté a vyvážené. Vedľa mňa sedela stará pani, pravdepodobne už trpela stareckou demenciou, minimalne 10 x sa ma pýtala ako sa volám, odkiaľ som, kam idem.. Až ma zaskončila poznámkou: The wine is too young.
Pozrel som na etiketu, ročník 98.. Sakra, také skvelé víno som hadam v živote nepil. Tak som sa jej spýtal, prečo si to myslí. Vraj sa vinárstvu v južnej afrike venuje už 83 rokov. V hlave mi prebehlo, „babka je už úplne vyšinutá, asi stratila pojem o čase. “ Jej nasledná reakcia potvrdila moje podozrenie na demenciu. Na sekundu sa obzrela, a začal sa další kolotoč jej otázok – how are u? Where are you from? and what’s your name?
Tak som si povedal, že s babkou si asi nepokecám, snažil som sa trochu si zdriemnuť. Zobudil ma nejaký dedo, sedel som (skôr ležal) od uličky, babka sedela pri okne. Dedo ma nechtiac zobudil, povedal Sorry a prihovoril sa babke: „Mama, ako prebieha let? Máš všetko čo potrebuješ?“ ČOOOOOO? Veď ten dedo vyzeral na 80, a že MAMA? Tak som sa mu prihovoril, „Pane, to je vaša mama?“ Ano, prečo?“ „Len by ma zaujímalo, koľko má rokov?“ A dedo vravi s hrdosťou: „O dva mesiace bude mať 100“
Padla mi sánka, moja mama v tom čase mala po šesťdesiatke, ale do lietadla by som ju nedostal ani párom volov, ani na Malorku, a nie na 11 hodinovy let cez celú afriku. Babka, o ktorej som si myslel, že už je načisto mešuge, sa zrazu ukázala ako mimoriadne vitálna žena, ktorá si aj v starobe užíva radosti života..
Prvý kontakt s Afrikou.
V Johannesburgu som pristával ráno, oťapený z cesty som si vzal príručnú batožinu, a snažil sa dostať na terminál vnútroštátnych letov. Nevedel som, ako to je ďaleko a koľko minút mi to zaberie. Keď sa mi ponúkol mladý vysoký černoch, súhlasil som, vzal mi jednu tašku, ja druhu a ponáhľali sme sa medzi ľuďmi k terminálu na let do Durbanu. Až ma seklo, keď som zistil, že to je len pár desiatok metrov. Na konci cesty ma vysoký černoch zaskočil požiadavkou, že za pomoc chce 20 euro.. Heh.. Slovensko ešte nebolo v EÚ, ja žiadne eura nemal, a za 5 minút pomoci mi suma 20 euro prišla nekresťansky vysoká. Ponúkol som mu 20 korún s tým, že slovenská koruna je v podstate jedna k jednej s eurom, a ze na tom ešte môže aj zarobiť, keď počká par mesiacov s výmenou za euro. Sám som neveril, že koruna posilní, aj keď nakoniec kurz výmeny eura sa o niečo zdvihol, černoch na tom ale určite nezarobil. Ja ale zistil, že s černochom sa dá vybarať keď má nesplniteľné požiadavky. A hlavne, že černosi nie sú práve Einsteinovia, potvrdilo sa mi to neskôr mnohokrát, ale to až inokedy.
Do Durbanu som priletel okolo obeda. Batožina bola odoslaná až do cieľovej destinácie, a po celom dni cesty som netúžil po ničom inom, ako sa konečne ubytovať, a užiť si zvyšok dňa niekde na pláži, alebo aspoň vidieť prírodu, akú som nikdy predtým nevidel. Pri výdaji kufrov som čakal hádam hodinu. Vedel som, že vonku ma čaká kolega, ktorý ma mal odviesť na hotel (Guest House) ale môj kufor nie a nie sa objaviť na karuseli. Po hodine som som to vzdal a išiel nahlásiť stratu kufra.. Až teraz mi došlo, že to nieje také ružové, ako som si predstavoval.
Asi po ďalšej hodine pracovníčka strát a nálezov zistila. že môj kufor zostal v Mnichove. Uvedomoval som si, že už meškám a že ma možno môj kolega prestal pred hodinou čakať vonku pred terminálom. Do prčic.. Neviem ani kde mám ísť, som mimo civilizovaného sveta, niekde v džungli, vonku ma zas odchitia černosi, čo ma za 20 euro či 20 korún prepravia pár metrov. Zrazu mi došlo: ejj, to je prúser…
Trvalo mi asi tri hodiny, kým som sa dostal z terminálu von, a neveril som vlastným očiam, ked som tam videl kolegu v modrej rovnošate firmy, pre ktorú pracujem. Spadol mi kameň zo srdca.. A záver? Môj kufor prišiel po týždni, poškodený, chybalo z neho oblečenie, topánky, náradie a čo ma najviac mrzelo, aj švajčiarský nožík, ktorý som dostal pred odchodom do JAR od jednej mladej dámy. Ráno sme začali pracovať o pol siedmej, večer sme končili o deviatej, rovnako aj soboty a nedele. Moje sny o safary sa rozplynuli ako prd vo vetre, za 5 týždňov som z Južnej Afriky videl letisko, hotel, pracu, letisko a lietadlo. Trvalo roky, kým som si vedel usporiadať a zorganizovať čas, kým som si mohol dovoliť presadiť akú koľvek vlastnú požiadavku a kým sa naučil, ako sa spravať vo svete, ktorý je na hony vzdialený tomu našemu. Do JAR som sa vratil ešte niekoľkokrat, naposledy v marci tohoto roku, ale to bol už úplne iný príbeh. A možno sa tam vrátim znova, stále mám platné pracovné víza do JAR, tento raz už ale budem vedieť čo a ako..
Celá debata | RSS tejto debaty