mayo

Prvou krajinou z bývalych sovietskych republík ktoru som navštívil, bola Ukrajina. V škole som sa síce učil ruštinu, ale keď ma odchytili na miestnom letisku uniformovaní muži, nerozumel som im skoro ani slovo. Tvárili sa milo a prívetivo, akurát, že som nemohol odísť z kancelárie v ktorej ma držali. Mohol som však kontaktovať kohokoľvek som chcel. Samozrejme som sa obrátil na tím kolegov, ktorí už v charkove boli a zhruba po hodine pršiel nemec, ktorý sa ale na Ukrajine narodil, a plynulou ruštinou sa s nimi dohadoval asi 5 minút. Potom vytiahol z vrecka niekoľko bankoviek a nenápadne ich jednému z mužov podal. Bol som voľný. Č0??? To až tako??

Kolega mi neskôr vysvetlil, že pri scanovaní môjho kufra v ňom našli elektrické náradie, a chceli ho precliť, alebo aspoň nejaké „všimné“. Keďže úplatok bol nižši ako clo, rozhodol sa kolega mužom zákona prilepšiť na živobytie. Pre mňa ale z toho vzišlo ponaučenie, že bez znalosti ruštiny sa ďaleko nepohnem. Na moje prekvapenie to šlo celkom rychlo, oprášil som znalosti zo školy, naučil sa veľa nových slov a po niekoľkých týždňoch som bol už schopný sa dohovoriť. A tiež som si uvedomil, že korupcia (nie len na Ukrajine) je úplne všade. Každy čaká na nejaké to „všimné“.

V Charkove som si hneď cestou na hotel všimol rozdiely oproti západnej europe: Majú extrémne široké ulice. (To platí aj o iných krajinách bývalého Sovietskeho zväzu). Už pri založení mesta museli stavať budovy stovky metrov od seba. Miesta mali dosť, a tak zostal priestor na široké bulváre. Druhá vec, ktorá sa nedá nevšimnúť je prevaha žien. Zrejme to ma súvis aj s druhou svetovou vojnou kde veľa mužov padlo a dodnes sú nedostatkový tovar. Podstatné ale je, že je tam oveľa vyššie percento krásnych žien ako na západe. Doslova pastva pre oči, niektorí moji nemeckí kolegovia si išli vylomiť krk, takú koncentráciu krásnych žien zrejme doma nezažili.. 🙂 Tretia vec, ktorá ma zaujala boli toalety v reštauráciach, baroch, diskotékach.. Skoro všade boli unisex, teda jedna toaleta pre mužov aj ženy a nebolo problém vidieť ísť súčastne na toalety všetkých naraz. Ano, niečo podobné existuje aj na západe, napr. v Belgicku, kde je bežné, že toalety su spoločné. S tým rozdielom, že v Charkove to bola naozaj jediná toaleta, nie 10 ako v Belgicku. A ďalší rozdiel ktorý je priam okatý, je disciplína, respektíve totálny nedostatok tejto vlastnosti. Neskôr som zistil, že podobne je to aj v Rusku, Kazachstane, Bielorusku.. Ale na prvý krát to bol pre mňa malý šok, ako sa všetci a všade snažia obísť pravidlá. Napríklad na cestách. U nás, keď je kolona aut, takmer všetci sa poctivo zaradia a čakajú kedy sa z kolony dostanú. Neviem, či tam nejako inak plynie čas, ale nikto čakať nechce, každý sa snaží obísť zľava, zprava, a tým sa situácia len zhoršuje. Rovnako dnes jazdia ukrajinský „utečenci pred vojnou“ po europe, ako doma. Vrchol (ne)disciplíny ma ale len čakal.

Upratovačka – zabijak.

Ráno sme prišli do práce a hneď od brány bolo jasné, že sa stalo niečo hrozné. Išli chýry, že niekto mal v noci smrteľný úraz, a može za to vraj upratovačka. Náš šéf bol bledý ako stena, vedel presne čo ho bude čakať. Na linke, ktorú sme inštalovali a ladili na plný výkon sa stal smrtelný uraz. Nám z firmy bolo jasné hneď, že upratovačka s tým nič nemá, a trvalo pár týždňov kým sa z podozrivých dostal aj náš šéf. Tá povestná (ne)disciplína mala na krku ľudskú obeť. Neviem, čo bolo ďalej s tým, ktorý to spôsobil, určite to neurobil naschvál a ľutoval svoj čin. Ale hodiť to na upratovačku? Obsluha HiEnd technologii vyžaduje urcité danosti, či ich mala tá pani upratovačka neviem, viem ale, čo znameju dáta z LOGBOOK, a tie našli pravého vinníka.

Na ukrajinu som sa neskôr ešte vrátil viac krát, ale že sú kam vietor, tam plášť, mi už nikto z hlavy nevytlčie.